Človek je neúplnou podobou Zdroja. O každom jednom z nás by sa teda dalo povedať, že do života prichádza s rozostavanou päťtisícovkou puzzlov. Skladáme podľa plánu. Niekedy sa síce snažíme napchať kúsok, na ktorom je znázornené oko, na miesto, kde žiadne oko nemá byť, no to je iba taká malá, dočasná výstrednosť, ktorú si ako človek v našom prežitku môžeme dovoliť 🙂 Vo výsledku bude všetko tak, ako má byť… Po aké kúsky do našej skladačky sem vlastne prichádzame? O čo ide v našom pláne duše?

 

Finále článkov na tému „Plán duše“ chcem začať sériou výrokov, ktoré v mojej práci od ľudí často počúvam. Zdá sa, že vzhľadom na ich neutíchajúcu aktuálnosť predstavujú akýchsi „strašiakov“ človeka 🙂 A je možné, že v duchu preblysli aj mnohým z vás, ktorí čítate moje články. Preto ich na tomto mieste zhrniem spolu s odpoveďami, ktoré vyplývajú z toho, čo v rámci tejto série rozoberáme:

Neviem, kam smerujem.

Tam, kam máš. Do jediného výsledku, do ktorého môžeš dospieť.

A čo je vlastne tým výsledkom? Ako tam mám ísť, keď neviem, kam idem?

Kráčaj tak, aby kroky, ktoré robíš, boli pre teba príjemné, aby si z nich cítil radosť, a nestaraj sa o to, kam ideš. Ideš tam, kam máš.

Neviem, čo vlastne chcem.

Chceš spokojnosť a život, z ktorého sa každý deň môžeš tešiť.

Neviem sa v situácii, v ktorej som nešťastný, rozhodnúť, čo mám spraviť.

Vzdaj sa tých predstáv, na ktorých v tejto situácii najviac lipneš, a prestúp na inú cestu, ktorá aj tak smeruje do toho istého výsledku.

Neviem, čo je mojím poslaním, úlohou, čo mám vlastne robiť.

Prísť do cieľa tou pre teba najpríjemnejšou cestou.

Ale keď ja neviem, ktorá to je.

Taká, na ktorej sa cítiš dobre.

Ja vlastne ani neviem, prečo som teraz nešťastný, nespokojný.

Preto, lebo stojíš na ceste, ktorá túto skúsenosť obsahuje. Pochop to a prejdi na inú.

Neviem, kto vlastne som.

Si Zdroj v čase a priestore, v podobe človeka.

Ale nie to som myslel. Myslel som, kto som ako človek, čo potrebujem, aby som bol spokojný a šťastný, čomu sa mám venovať, aby som cítil naplnenie…

Potrebuješ to, čo ťa v danom momente robí šťastným.

Ale keď ja neviem, čo to je.

Pozri sa na tvoj najväčší strach a prekonaj ho. Potom to uvidíš.

Ale keď ja ani neviem, či si tento vôbec dokážem pomenovať.

Otvor oči a rozhliadni sa okolo seba.

Toto, prosím, berte ako maximálne destilovanú podstatu toho, čo možno na tieto existenčné povzdychy človeka odvetiť. Samotné odpovede sa samozrejme dajú rozvetviť do celej šírky detailov a súvislostí s konkrétnymi situáciami, ktoré človek zažíva, no to nie je účelom tohto článku. Nám stačia tieto odpovede, na ktorých si môžeme uvedomiť niečo podstatné – a to aj napriek tomu, že si teraz snáď mnohí z vás, ktorí to čítate, v duchu povedali, že tieto odpovede sú z praktického hľadiska totálne nepoužiteľné 🙂

Vyššie uvedené odpovede poukazujú na jeden zásadný problém (a dôvod, prečo sa môžu zdať ako nepraktické). Poukazujú na to, že máme nesprávne pochopené základné princípy, podľa ktorých sa odvíja život, a teda aj plán Zdroja, a teda aj náš plán duše. Nemáme dostatočne pochopené to, že sa nemáme upínať na konkrétne predstavy a výsledky (inými slovami: ciele), pretože tie naším konaním a našimi výbermi netvoríme. Áno, viem. To, že výsledky sa tvoria vo večnosti, čiže na druhej strane duality, v úplnosti mimo čas a priestor, sme už prebrali v predchádzajúcich článkoch („Optika videnia plánu duše„). No zamyslime sa nad tým ešte raz, o čosi hlbšie.

Všetky tieto „strašidelné“ otázky majú spoločnú podstatu, a to tú, že sa v nich človek snaží uchopiť nejaký statický, nemenný a hlavne konkrétny bod, ktorý mu poslúži ako cieľ. Cieľ, za ktorým môže kráčať, ku ktorému sa vždy môže obrátiť ako k niečomu finálnemu, stálemu.

Keď človek hľadá smerovanie, tak hľadá cieľ, stály bod. Keď hľadá to, čo vlastne chce, tak hľadá akýsi cieľový stav s konkrétnymi parametrami, na naplnení ktorých môže pracovať, aby ten finálny stav dosiahol a konečne mohol byť šťastný. Keď hľadá odpoveď na otázku „Čo mám spraviť v situácii, v ktorej som nešťastný?“, tak hľadá riešenie – opäť akýsi výsledok, cieľ, po dosiahnutí ktorého problém zmizne. Keď hľadá svoje poslanie, tak hľadá konkrétnu činnosť. Keď hľadá odpoveď na otázku: „Kto som?“, tak hľadá akúsi predlohu, konkrétnu verziu seba, ktorou keď sa stane, tak bude spokojný.

Pri všetkých týchto (z pohľadu človeka) kľúčových otázkach človek hľadá niečo pevné, stále a nemenné. Hľadá výsledok, cieľ, stav k naplneniu.

Lenže to stále, nemenné a definitívne na tejto „našej“ strane duality, v čase a priestore, neexistuje 🙂

Preto to ani hľadať nemá. Nie je to k nájdeniu. A nikdy ani nebolo.

Keď toto prijmeme, tak sa nám zrazu bude životom kráčať oveľa ľahšie. Keď toto prijmeme a pochopíme, k čomu nás chcú vyššie uvedené odpovede naviesť, tak zmeníme pohľad na náš život a to, čo sa nám zdalo ako neprehľadné a komplikované, čo nám spôsobovalo starosti, nedalo spávať, spôsobovalo vrásky, zrazu uvidíme ináč.

A pochopíme, že všetky odpovede na všetko, čo je skutočne podstatné, nájdeme v prítomnosti, v tom bode v čase, v ktorom sa práve nachádzame. A tento je ako jediný pre nás a náš pohyb životom relevantný.

Plán Zdroja, a teda aj plán našej duše, ktorá v ňom má svoje miesto, sa odvíja v čase a speje do výsledku, ktorý ako výsledok na konci tejto cesty „svieti“ už od jej samého počiatku. A bude tam svietiť bez ohľadu na to, či o ňom vieme alebo nie. Nie je podstatné poznať cieľ. Podstatné je kráčať k nemu tak, aby bolo naše prežívanie tohto kráčania, tejto cesty príjemné.

Jeden ľudský život predstavuje jednu etapu cesty človeka ako oddelenosti Zdroja od počiatku do konca, do výsledku, ktorý „uvidela“ večnosť a ktorý posunula cez oponu do priestoru a času k jeho realizácii, naplneniu. A plán duše pre tento jeden ľudský život je plán, podľa ktorého sa táto konkrétna etapa odvíja.

Plán duše je teda plánom, ktorý obsahuje všetky možnosti dostupné k výberu v danej etape.

Všetky možnosti s ich danými výsledkami, ktoré v ich sume aj tak smerujú do toho istého cieľa, ktorým je v ľudskom ponímaní smrť, aby v ďalšej etape mohol byť absolvovaný ďalší úsek cesty s novými možnosťami k výberu, ktoré taktiež všetky povedú do toho istého cieľa 🙂

Z nášho pohľadu človeka je jediným poznaným definitívnym výsledkom teda smrť (o ktorej tak isto ako o všetkých ostatných výsledkoch čohokoľvek, čo sa deje, nerozhodujeme my ako ľudia). Všetko ostatné sú len možnosti k výberu. Všetko ostatné sú len cesty, ktorými môžeme kráčať a ktoré môžeme, smieme zameniť za iné, pohodlnejšie, pretože aj tak všetky vedú do toho istého bodu.

V praxi pozorujem, že veľa ľudí má predstavu o tom, že ich plán duše obsahuje ciele, ktoré potrebujú napĺňať, za ktorými sa potrebujú naháňať, aby boli šťastní, spokojní, v súlade so sebou. Predstavujú si, že ich plán duše obsahuje konkrétne povolanie („poslanie“), ktoré potrebujú vykonávať, ak majú byť spokojní. Predstavujú si, že v ňom nájdu konkrétne miesto, na ktorom potrebujú bývať, aby boli šťastní. Predstavujú si, že plán obsahuje spriaznenú dušu, konkrétneho partnera, s ktorým splodia tie štyri (nie dve, nie tri) deti, ktoré k pocitu naplnenia potrebujú 🙂

V skutočnosti je to však úplne ináč. Plán duše obsahuje všetky možnosti, ktoré pre danú „etapu“ cesty (t.j. pre jeden život človeka) k výberu sú. A všetky sú vo výsledku úplne rovnocenné, pretože o ich konkrétnu podobu (a teda o výber niečoho konkrétneho, špecifického, „správneho“) tu vôbec nejde. A nikdy ani nešlo.

Podstatné na pláne duše je jedine to, o čo v danej etape putovania časom ide.

Inými slovami: čo si má človek v jeho aktuálnom živote uvedomiť, čo sa má naučiť, čo má pochopiť

Pozrime sa ešte raz na otázky v úvode (tie „existenčné povzdychy“) 🙂 Človek je neúplnou podobou Zdroja („Človek ako oddelenosť Zdroja“) a iba z toho dôvodu vôbec nejaké otázky má. Je neúplnou podobou Zdroja, a preto niečo nevie. Niečo, čo si v čase ešte len uvedomí, čo sa ešte len naučí, čo ešte len pochopí. A na to, aby sa tak stalo, existuje miliarda možností a ciest. Stane sa tak vždy, za každých okolností, na ktorejkoľvek z týchto ciest, pretože všetky, ale absolútne všetky, sú iba moduláciou toho istého na mnoho spôsobov, z ktorých si my vyberáme ten, ktorým to chceme zabsolvovať. Vyberáme si, ako chceme zažiť to, o čo v tejto aktuálnej etape nášho bytia ide.

Preto nie sú relevantné ciele. Preto nie je podstatné (a ani nutné) lámať si hlavu nad tým, aké ciele si stanoviť, za akými cieľmi sa naháňať, o čo všetko sa v živote usilovať a chcieť si tým garantovať spokojnosť a šťastie. To prichádza nie cez napĺňanie nami vymyslených cieľov, ale cez výbery, ktoré robíme každý jeden deň v súvislosti s tým, čo náš plán duše obsahuje (čo sa máme naučiť, čo máme pochopiť).

Nemusíme sa preto vydávať na žiadne vyčerpávajúce, ťažké cesty plné prekážok, len aby sme si zaistili nejaký konkrétny „výsledok“ (dobrú prácu, dostatok financií, úspech, šťastnú rodinu, atď.). O takýto „výsledok“ nikdy nešlo. Nekráčame za „výsledkami“ tohto typu, kráčame za uvedomením, pochopením. To je tým výsledkom, ktorý máme v pláne. Kráčame za ním vždy a za každých okolností a je iba na nás, aby sme kráčali spokojní – a to na každom jednom kroku, ktorý robíme.

Ak zvnútorníme to, že nejde o konkrétne ciele, ale o uvedomenie, učenie sa, rast a vývoj, tak začneme naše výbery robiť úplne ináč. Ak pochopíme to, že všetky možnosti, ktoré k výberu sú, nás nemajú doviesť do rôznych výsledkov, ale do jedného a toho istého, tak si začneme vyberať ináč. Ak prijmeme to, že nejde o naháňanie sa za konkrétnym výsledkom/cieľom, ktorý si dokážeme vymyslieť ako konkrétnu víziu nášho života, a pochopíme, že týmto spôsobom si nezaručíme šťastie a spokojnosť, tak si konečne začneme klásť tie správne otázky.

Čo sa mám naučiť? Čo si mám uvedomiť? Čo mám pochopiť? Čo mám v tomto živote rozvinúť?

To sú tie podstatné orientačné body, ktoré obsahuje náš plán duše spoločne so všetkými možnosťami a cestami, ktorými je možné k ich pochopeniu dospieť. Spomenula som to v jednom z predošlých článkov („Optika videnia plánu duše“): „Medzi naším výberom cesty, ktorý vedome konáme ako človek, a naším plánom duše existuje nedotknuteľná korelácia.

To znamená, že to, čo sa mám podľa môjho plánu duše v tejto etape naučiť, priamo vplýva na to, čo sa na mnou vybranej ceste udeje, čo zažijem. Ukážme si to na príklade.

Povedzme, že niekto má v tom svojom pláne duše pre tento život napríklad dospieť k pochopeniu toho, že skutočnou hodnotou, na ktorej sa dá postaviť šťastný rodinný život, je čas a pozornosť, ktorú človek svojej rodine venuje.

Pochopiť to však môže na veľa spôsobov, na mnohých cestách takpovediac, ktoré sú všetky súčasťou jeho plánu duše. Povedzme, že jeho cestu životom (cestu za pochopením) odštartuje s predstavou, že k šťastnému rodinnému životu je potrebný dostatok finančných zdrojov. Vyberie si teda cestu, na ktorej vidí dostatok finančných zdrojov ako „cieľ“. A začne ho nasledovať. Vyberie si cestu, na ktorej bude tvrdo pracovať na svojej kariére a zdolávať rôzne prekážky, len aby svoju rodinu zabezpečil materiálne, pretože potom budú (v jeho predstave) všetci šťastní.

Lenže o toto v jeho pláne duše pre túto etapu nejde. V jeho pláne duše na neho čaká uvedomenie, že nejde o peniaze, ale o čas, ktorý človek s rodinou strávi. Že podstatná je pozornosť, ľudská pozornosť, nie pozornosť v podobe materiálneho zabezpečenia, darčekov, zaplatených dobrých škôl… A tak na tento jeho výber cesty dostane odozvu – vo forme nespokojnej rodiny, smutných očí detí a výčitiek nervóznej manželky. Tu má možnosť pochopiť, že potrebuje podniknúť iný výber a prestúpiť na inú cestu.

Odozva na výber je vždy. Každá takáto odozva je poštuchnutím k tomu, aby sme prehodnotili naše výbery a nastavenia, ktoré sú dôsledkom týchto výberov. No aj keď tak neurobíme (lebo tomu nevenujeme pozornosť, lebo vyhodnotíme, že to nie je dôležité/potrebné), tak sa na konci aj tak dostaneme k tomu uvedomeniu, ktoré na nás čaká od momentu nášho narodenia v pláne našej duše.

Pamätáte sa na prvý článok tejto série („Dualita Zdroja“)? „Nepodarky neexistujú“. Nie vo výsledku. Otázka je len, ako sa do výsledku dostaneme. Pochopíme to, čo pochopiť máme, až vtedy, keď nás partner opúšťa? Nie, nemusíme. Môžeme to pochopiť už skôr a zareagovať na to. Prehodnotiť náš výber a urobiť iný. Všetko dospeje aj tak do rovnakého výsledku.

Rovnaký výsledok znamená rovnaké pochopenie a uvedomenie.

Rovnaký výsledok znamená, že sa naučíme vždy tú istú lekciu. Jej podstata zostáva rovnaká, jej podoby sú však rôzne. Prídeme na to isté, no môžeme si vybrať, či sa tak stane v podobe spokojnej rodiny alebo až vtedy, keď sa rodina rozpadá. Výsledok v zmysle plánu je ten istý. To iba nám sa javí, že rôzne cesty vedú k rôznym výsledkom, pretože si mýlime výsledok s cestou („Optika videnia plánu duše“).

My ako výsledok vidíme buď „výsledok intaktnej rodiny“ alebo „výsledok rozpadnutej rodiny“. Pritom ide o ten istý výsledok v zmysle plánu („Ahá, mám sa mojej rodine viac venovať namiesto naháňania sa za finančným zabezpečením“), no podoby prežitku, cez ktoré sa do neho dá dostať, sú rôzne – podľa toho, akú cestu si vyberieme.

Ak si teda chceme vyberať dobre, to znamená tak, aby sme z našich výberov a ich dôsledkov, ktoré sa v čase rozvinú do nášho prežitku, nemuseli byť nešťastní, tak nám určite pomôže byť vnímavejší k nášmu plánu duše, ktorý sa nám inscenuje v každom jednom momente rovno pod nosom. Áno, môžeme sa naučiť lepšie vnímať to, čo v našom pláne duše je, čo máme v tejto etape pochopiť, akú lekciu sa máme naučiť, aby sme si mohli vyberať cestu, ktorou sa to chceme naučiť, a to s lepším pochopením toho, čo si takto vlastne vyberáme. Výsledok tým neovplyvníme, no náš prežitok človeka áno.

Týmto dávam bodku za blogovou sériou „Plán duše“ 🙂 Ďakujem za vašu pozornosť doposiaľ.

Bližšie info k praktickému kurz „Plán duše“ nájdete TU.

Zdieľajte článok s priateľmi:


Share This