Daj si dole okuliare, príde facka. Hneď ti bude jasné, že kto to tu spackal…“ nám ako deťom kedysi vyspevovala Michaela Paštéková z rádia. Veru, keď si dáš dole okuliare, tak uvidíš to, čo s nimi nemôžeš vidieť. Akurát, že v našom prípade ide nie o okuliare, ale o metaforický ďalekohľad, ktorým húževnato zameriavame naše „ciele“ a vízie toho, ako chceme, aby náš život vyzeral. O tom, že takto ale nevidíme to podstatné, je štvrtá časť série na tému „Plán duše“.

 

U mnohých z vás, ktorí ste sa „prehrýzli“ predchádzajúcimi časťami tejto série až sem, sa možno vynorila otázka (alebo skôr povzdych):

„Tak keby som, dokelu, vedel/a, čo je ten môj plán, tak v živote predsa nerobím „blbé“ výbery! Ako mám vedieť, čo je môj plán?“

Legitímna otázka 🙂

V predchádzajúcom článku („Vlastná tvorba (života) a plán duše“) som spomenula, že poznať plán a jeho možnosti, ktoré k výberu ponúka, nie je pre samotný výsledok podstatné. Je to podstatné iba pre komfort toho, ako náš život prežívame. No a o ten nám všetkým v skutočnosti aj ide.

Keby si mal človek vybrať medzi možnosťou byť niečím, čo si sám vymyslí/zvolí/zadefinuje, no je možné, že takto bude jeho život plný trápenia a prekážok, a možnosťou byť hocičím/niečím, čo nevymyslela jeho vznešená myseľ plná neúplných predstáv, a bude v jeho živote spokojný, tak snáď väčšina ľudí by si (aspoň teoreticky) vybrala tú druhú možnosť. Z minulých článkov už vieme, že výsledok (jeho konkrétna podoba) nám v podstate môže byť ukradnutý; nám ide skôr o pohodlie a zažívanú spokojnosť.

Takže poďme spoločne prehodnotiť tú našu fixáciu na výsledky 🙂

To je totiž prvý krok, ktorý môžeme spraviť na to, aby sa pre nás stali dostupné širšie možnosti obsiahnuté v pláne. Je to tiež prvý krok k tomu, ako začať vôbec vnímať samotný plán a kvalitu jeho možností pre nás.

Práve optika, cez ktorú pozeráme, rozhoduje to tom, či človek je alebo nie je schopný vnímať svoj plán (duše). A optika sa zužuje vždy vtedy, ak sa človek upína na „výsledky“.

Zacielenie konkrétneho „výsledku“ alebo cieľa vedie k tunelovému videniu.

Je to ako pozerať sa cez ďalekohľad na vzdialený bod. Tento je v ďalekohľade tak blízko, že my nevidíme obzor, nevidíme, čo je napravo, naľavo, nevidíme to, čo máme rovno pod nosom, pretože nás zaujíma konkrétny cieľ, na ktorý takto pozeráme.

Vnímanie plánu, jeho možností a toho, aký potenciál komfortu pre náš život tieto v sebe nesú, je však možné len s inou optikou než tou tunelovou. A to takou, ktorá nelipne na konkrétnych výsledkoch, predstavách a cieľoch.

Pozerať sa cez ďalekohľad je optika „tvorcu“ vlastného života („Vlastná tvorba (života) a plán duše“), ktorý si ďalekohľadom vyhľadá konkrétne ciele a začne ich nasledovať. S touto optikou však nie je možné vnímať plán, ale len veľmi oklieštený výber z neho.

Optika vnímania a spoznávania plánu duše je optika bez ďalekohľadu.

Bez ďalekohľadu naraz vidíme širší obzor než s ním. Vidíme tak naraz viacero vzdialených bodov, možných alternatív, no nevidíme ich tak jasne a ostro, ako keď pozeráme cez ďalekohľad. Ale zato vidíme všetko to, čo je v našej bezprostrednej blízkosti. Vidíme, že máme pod nohami kameň, o ktorý sa môžeme potknúť, ak ho neprekročíme. Vidíme, že pred nami je priepasť, ktorú sa nám podarí obísť len vtedy, ak sa neženieme vpred s ďalekohľadom nacapeným na oku, aby sme nestratili náš cieľ, konkrétny „výsledok“, za ktorým ideme, z očí.

Plán duše je všetko to, čo pred sebou vidíme, keď sa pozeráme „holými“ očami.

Všetko, čo vidíme na obzore (a čo si mýlime s výsledkami), sú v skutočnosti iba možnosti, ktoré sú k dispozícii pre výber cesty, ktorou chceme dospieť do toho naozajstného výsledku. Tento však nevidíme a ani vidieť nemusíme, lebo nikam inam než do výsledku, ktorý je v pláne, sa dostať nedá 🙂

Takže čo vlastne zameriavame, keď sa pozeráme cez ten metaforický ďalekohľad? Keď si stanovujeme ciele, keď si vytvárame predstavy o výsledkoch, ktoré chceme dosiahnuť?

Z pohľadu širších súvislostí sú tie naše „ciele“ iba symboly toho, čo by sme na našej ceste chceli zažiť a skúsiť.

Vidíme niečo ako ikony skúseností, pre ktoré existuje cesta. Ikony, na ktoré môžeme „kliknúť“ a začať ich rozvíjať v našom prežitku človeka.

Vidíme náš výber toho, čo na našej ceste chceme zažiť, no nie to, kam táto cesta vedie. Čo bude reálnym (nami zažitým) výsledkom nášho výberu nevidíme a ani nevieme ovplyvniť, pretože medzi naším výberom cesty, ktorý vedome konáme ako človek, a naším plánom duše (a výsledkom v ňom, pre ktorý sme sa už rozhodli v kondícii Zdroja v jeho úplnosti, mimo čas a priestor) existuje nedotknuteľná korelácia. „Nedotknuteľná“ znamená taká, do ktorej ako ľudia nemáme kompetenciu brblať 😉

Inými slovami: môžeme si ďalekohľadom vybrať „cieľ“, ktorý chceme nasledovať, no musíme pochopiť, že si takto vyberáme iba skúsenosť, ktorej výsledok nezávisí od nás a nášho vedomého, ľudského úsilia tento „cieľ“ úspešne zrealizovať do podoby, ktorú chceme vidieť. Jej výsledok závisí od (už existujúceho) výsledku v pláne.

Výsledok, do ktorého všetko speje, zostáva pre nás záhadou. Taký bol, zdá sa, vždy aj zámer. Výsledok možno uvidieť až na konci cesty, nie na jej začiatku, nie v jej strede, ale až na konci. Mať (ako človek) konkrétny cieľ, konkrétnu predstavu výsledku, teda vôbec nie je podstatné. Pretože človek vždy smeruje aj tak iba do takého výsledku, ktorý je v pláne. Úlohou človeka nie je ho určovať alebo tvoriť. Úlohou človeka je vyberať si spôsob, cestu, ktorou sa chce pohybovať životom, smerom k nemu.

A výber tejto cesty môže robiť v každom jednom okamihu nanovo, ak mu ten predošlý nepriniesol spokojnosť.

Oveľa podstatnejšie než mať nejaký konkrétny cieľ je teda vidieť si pod nohy 🙂

A to sa cez ďalekohľad nedá. Dá sa to iba vtedy, ak človek pozerá, kam kráča, ak vníma to, čo je bezprostredne okolo neho, pred ním, aby sa nemusel toľko potkýnať a padať.

Nesprávne výbery ako také neexistujú. Ako by aj mohli, keď všetky vedú do toho istého výsledku…

„Nesprávnymi“ (to, čo my pociťujeme a zažívame ako nevhodné, nepríjemné) sa stávajú až naším upínaním sa na ne, a to aj vtedy, keď nám dávajú negatívnu odozvu v našom prežívaní zvolenej cesty/skúsenosti. Pre nás „nesprávnymi“ sa stávajú našou neschopnosťou/nevôľou vzdať sa ich vtedy, keď sa v nich dookola potkýname, padáme, keď sme v nich nešťastní, zúfalí, nespokojní…

A pri tom všetkom máme v každom jednom momente možnosť prestúpiť na inú cestu, ktorá, ako už vieme, aj tak vedie do toho istého výsledku.

Na to, aby tak človek dokázal spraviť, by však musel vedieť prijať to, že to, čo on vidí ako výsledok (cieľ), keď sa pozerá cez ten jeho ďalekohľad, vôbec nie je výsledok. Pretože ten zostáva až do bodu ocitnutia sa v ňom neznámou. To, čo naozaj vidí cez ďalekohľad, je naopak len malý, obmedzený náhľad na to, čo táto konkrétna cesta, ak sa ňou rozhodne kráčať, môže priniesť. Vidí iba ikonu skúsenosti, ktorá vo výsledku však dopadne podľa plánu…

Veľa ľudí je vo fáze, kde si dokáže povedať: „Ja nemám žiadne konkrétne ciele. Stačí mi, keď budem šťastný, zdravý, spokojný so sebou a svojím životom.“ Super! Čo to konkrétne znamená v tomto kontexte?

Šťastie a spokojnosť predpokladajú flexibilitu v navigovaní seba životom.

Šťastie a spokojnosť sú možné vtedy, ak sa človek nebojí vystúpiť z kamenistej cesty, po ktorej kráča s doráňanými nohami. Ak človek namiesto nahovárania si toho, ako je potrebné každú prekážku zdolávať, vedieť sa popasovať s každou jednou ťažkosťou a hlavne sa na jeho ceste za stanoveným cieľom nevzdávať, radšej hľadá najbližšiu možnú odbočku na inú cestu, ktorá, ako už vieme, aj tak vedie do rovnakého výsledku.

V spoločnosti posadnutej výkonom, v spoločnosti, kde sa hodnota jedinca meria na jeho „úspechoch“ a dosiahnutých cieľoch, toto znie ako zbabelosť. No je to naozaj tak? Môže to tak byť, keď sa aj tak vždy dostaneme do rovnakého výsledku? 🙂

Čo ak by sme sa namiesto do diaľky začali viac pozerať na to, čo máme rovno pod nosom? Aby sme videli, kde je kameň, kde je priepasť, kde je tŕnistá húština, aby sme ich mohli obísť, keď pochopíme, že tak môžeme urobiť. Môžeme prestúpiť na inú cestu.

Nie je to zbabelosť, nie je to to isté ako utekanie pred problémami, výzvami a prekážkami. Pred sebou totiž nikto neutečie. Je to naopak krok, ktorý môžeme urobiť s vedomím toho, že všetko to, čo potrebujeme „zdolať“ (pochopiť, uvedomiť si, zmeniť), môžeme „zdolať“ aj iným spôsobom, na inej ceste. No na tú inú cestu sa musíme dokázať pustiť. A toto sa dá len vtedy, keď sa vzdáme fixácie na to, že to takto musí byť a že inej cesty niet. Keď sa vzdáme fixácie na konkrétne „výsledky“, ktoré v skutočnosti žiadnymi výsledkami nie sú.

Výsledok sme si vybrali už dávno ako Zdroj vo večnosti 😉 Ako Zdroj v čase a priestore, čiže ako človek, si naopak iba vyberáme spôsob, akým sa tam dostaneme. Ciest je veľa a všetky, ako sa hovorí, vedú do Ríma. Na to, aby sme dokázali robiť pre nás príjemné výbery a aby sme v ideálnom prípade vedeli zidentifikovať aj ten v danom momente pre nás najpríjemnejší, sa potrebujeme začať viac pozerať do našej bezprostrednej blízkosti, rovno pod nohy a ďalekohľad odložiť bokom.

Aj o tomto je praktický kurz „Plán duše“ (pre viac info kliknite TU).

Pokračovať v čítaní 5. časti: „Plán duše v pláne Zdroja“.

Zdieľajte článok s priateľmi:


Share This