„Som tvorcom môjho života!“ Áno, ale čo takto vlastne tvoríš? Tretia časť série na tému „Plán duše“ sa venuje otázke vlastnej tvorby (života) a jej súvisu s plánom duše.  

 

Pre nič, čo sa v našom časopriestore deje, nie je poznanie plánu nevyhnutné. Plán plynie aj tak. Poznať plán, vnímať ho, vnímať jeho možnosti, alternatívy ciest, ktorými je možné sa pohybovať, nie je nevyhnutnosť; je to možnosť. Možnosť, ktorá nám uľahčuje orientáciu a umožňuje nám navigovať seba v možnostiach plánu tak, aby naša skúsenosť, naše prežívanie bolo pre nás príjemné.

Vnímať plán, uvedomiť si, aký výber človek robí a aká iná alternatíva sa na tom mieste ponúka, je teda niečo ako bonusová zručnosť, žolík pre hru zvanú život. Človek dnešnej doby na to však už zabudol. Život vníma ako chaotický, neprehľadný, ako spleť nevyspytateľných náhod, ktorým sa snaží čeliť tým, že berie kontrolu do svojich rúk a začína tvoriť. Stáva sa „tvorcom svojho života“, pretože to jediné mu v dnešnej dobe, zdá sa, dokáže dať pocit, že nie je obeťou náhod, udalostí, diania, ktoré v tomto šialenom svete nedáva zmysel.

Tento prístup „tvorcu“ je plne legitímny, pretože aj táto možnosť je obsiahnutá v pláne Zdroja 🙂

Človek si na tomto mieste síce myslí, že svoj život tvorí, no v skutočnosti si iba vyberá z toho, čo sa už stalo (vo večnosti) a čo bolo do plánu už dávno zahrnuté ako možnosť k výberu.

Tvorba sa totiž nedeje v čase a priestore. Tvorba sa deje vo večnosti. V čase a priestore sa deje iba realizácia tvorby večnosti.

Deje sa tu exekúcia rôznorodých a nespočetných možností plánu, aby tieto mohli byť zažité v kondícii neúplnosti, v stave pred ich konečným výsledkom. O tom, že všetky tieto možnosti ale aj tak spejú do tých výsledkov, ktoré boli „videné“ na druhej strane duality, vo večnosti a úplnosti všetkého, som už písala v predchádzajúcich dvoch článkoch („Dualita Zdroja“ a „Človek ako oddelenosť Zdroja“).

Pozrime sa teda v krátkosti na tú našu „vlastnú tvorbu“.

Na našich vlastných životoch a životoch ľudí okolo nás často vidíme, že naša „tvorba“ nefunguje celkom spoľahlivo (rozumej: nie podľa našich predstáv). Často zažívame, že sa naše výtvory rúcajú, akoby do nich štuchla veľká neviditeľná ruka. Hľadáme príčinu, nechápeme, prečo sa to stalo.

No jednoducho preto, lebo to tak bolo v pláne 🙂

Plán ponúka celú paletu možností, z ktorých si my vyberáme. Niektoré sú funkčné dlhodobo, pretože sú v súlade s naším vlastným, „osobným“ plánom duše. Niektoré iné sa naopak zrútia, aby nám ukázali, že existujú aj iné možnosti (ktoré sú pre nás v rámci nášho plánu duše vhodnejšie).

Pod čiarou je však úplne jedno, či človek dokáže tento svoj plán (duše) vnímať a vedome tak navigovať samého seba vo výberoch, ktoré za seba robí, alebo či to naopak nedokáže. V obidvoch prípadoch dospeje do rovnakého výsledku 🙂.

Sú to len dve rozdielne hry, ktoré však majú rovnaký koniec. My si vyberáme, ktorú z nich si zahráme. Či tú, kde budeme naše možnosti jasne vnímať a rozlišovať, ktoré z nich sú nášmu plánu duše najbližšie. Alebo tú, v ktorej sa zahráme na tvorcov našich životov a naslepo budeme skúšať, ako to dopadne. Opakujem: obidve možnosti sú plne rovnocenné vo výsledku.

Z pohľadu času (a toho, ako náš život zažívame v čase) však ide o dva diametrálne odlišné prístupy k životu.

Ak si zvolíme prístup „tvorcu“, tak náš život vnímame ako prázdne plátno a nás samých ako maliarov, ktorí majú plnú slobodu v tom, čo na toto plátno namaľujú.

Ak si zvolíme ten druhý prístup (vnímanie plánu), tak náš život nevidíme ako prázdne plátno, ale ako jeden z tých vyškrabovacích obrázkov, na ktorých je predtlačený presný motív, jeho farby a my ich vyškrabovacím perom iba odkrývame tak, ako sme kedysi na výtvarnej výchove vyškrabávali výkresy pomaľované voskovkami skrytými pod vrstvou tušu.

Môžeme si vybrať. Môžeme tvoriť a maľovať na biele plátno. Napokon na to, čo takto vytvoríme, dostaneme od života odozvu. Zistíme, že niektoré ťahy štetcom neboli správne, pretože nám v živote nepriniesli šťastie, dobré pocity, pretože to, čo sme takto stvorili, sa nám v živote zrútilo, zaniklo a my sme boli nútení podniknúť zmenu.

Alebo môžeme prijať ideu, že namiesto prázdneho plátna máme k dispozícii vyškrabovací obrázok, na ktorom iba odhaľujeme motív, ktorý na ňom bol už v momente, ako sa nám dostal do rúk.

Nech si vyberieme akokoľvek, tak na konci budeme mať v oboch prípadoch ten istý obrázok 🙂

Nevieme totiž docieliť iný výsledok než ten, ktorý bol „uvidený“ večnosťou, a to (z nášho pohľadu) už dávno pred tým, ako sme boli my. Ide len o komfort nášho prežívania cesty k finálnej podobe nášho diela, ktoré sme sa rozhodli stvoriť, no nie ako ľudia, ale ako Zdroj v jeho úplnosti, mimo čas a priestor.

Môžeme tvoriť na prázdnom plátne a robiť korektúry vždy vtedy, keď nám život dá odozvu, že to, čo sme tam namaľovali alebo aj nenamaľovali, nebolo správne, pretože sme nešťastní, chorí, stratení, prázdni, zúfalí, nespokojní … Alebo, ak si dokážeme pripustiť ;), že výsledok všetkého už existuje, si rovno do rúk vezmeme vyškrabovací obrázok s motívom nášho života, plánom našej duše a budeme si spokojne a bez zbytočných drám vyškrabkávať to, čo tam už je, vždy bolo a vždy aj bude.

V našom časopriestore nejde o výsledky. V našom časopriestore ide o prežitok, o to, ako bude zažitá táto cesta smerujúca do výsledku, ktorý vznikol vo večnosti, za hranicami času a priestoru.

„Ale, ale neznamená to potom, že nemáme slobodnú voľbu? Ja chcem byť slobodný človek a môcť si vybrať, ako chcem, aby môj život vyzeral!“ 🙂

Slobodná voľba v našom priestore a čase sa vzťahuje na slobodu výberu. Na slobodu výberu z možností obsiahnutých v pláne Zdroja zahŕňajúcich výsledky, do ktorých tieto jednotlivé možnosti môžu dospieť.

Keby to tak nebolo a my by sme ozaj mali možnosť ovplyvniť výsledok, do ktorého nejaký náš „slobodný výtvor“ dospeje, tak by neexistovalo to, čo poznáme ako dôsledky. Neboli by sme chorí v dôsledku nášho výberu životosprávy. Nerozpadli by sa nám vzťahy v dôsledku nášho výberu  partnera, nášho správania vo vzťahu alebo základov, na ktorých sme vzťah postavili. Nezrútilo by sa nám podnikanie alebo neboli by sme v práci nespokojní v dôsledku nášho výberu činnosti, ktorej sa chceme venovať (alebo iných výberov, ktoré sme urobili).

Toto všetko by nebolo, ak by sme skutočne mali možnosť ovplyvniť výsledok. Všetka naša voľná tvorba by viedla iba k pozitívnym odozvám a spokojnosti, pretože v takom prípade by sme si takéto výsledky určili my sami. Lenže to sa v praxi života akosi nedeje…

Sme slobodní. Sme slobodní v našom výbere toho, čo chceme zažiť, čo chceme v našom živote vidieť alebo mať. Ale s každým jedným naším výberom si zároveň vyberáme aj „hotový“ výsledok, do ktorého náš výber dospeje. A ten nezmeníme, pretože ho netvoríme ako ľudia, oddelenosti Zdroja na tejto strane duality, v čase a priestore. Tvoríme ich ako Zdroj na tej druhej strane duality, v úplnosti, vo večnosti, ku ktorej nemáme v tejto našej vývojovej fáze ako ľudia prístup. A kto sa nad tým na chvíľu zamyslí hlbšie, zhodnotí, že je tak preto, pretože to presne takto aj má byť 🙂

Môžeme si vybrať, ako chceme žiť, čomu sa chceme venovať, čo chceme robiť. Môžeme si vybrať chcieť svoj život prežiť ako tvorca na bielom plátne. Môžeme si vybrať, že sa nám nepáči myšlienka plánu s vopred danými výsledkami, pretože to znie fatalisticky, obmedzujúco. Všetko toto si môžeme slobodne vybrať a náš život bude vyzerať a prebiehať nejako.

No tiež si môžeme vybrať ísť inou cestou – cestou väčšej vnímavosti a poddajnosti sebe samému, cestou plynutia s plánom v tej jeho línii, ktorá je tou našou skutočnou líniou. Pretože táto, ak sme ochotní si túto ideu pripustiť, nám ponúka väčší komfort, keďže (ako som už spomenula v predchádzajúcom článku) „plán vzniká z lásky Zdroja k sebe samému v podobe človeka“.

Obidva výbery je možné učiniť a obidva výbery sú vo výsledku rovnaké. Rozdiel je iba v tom, čo tomuto výsledku predchádza, čiže v tom, ako túto cestu budeme zažívať ako ľudia. V tomto máme slobodnú voľbu neohraničenú nikým a ničím.

Tvorcovia, ktorí sú so svojím výberom plne spokojní, nech nimi zostanú. No a tí, ktorí naopak vnímajú, že tento prístup k životu má svoje medzery a trhliny, môžu skúsiť tú druhú alternatívu – učiť sa vnímať prítomnosť plánu v živote človeka a rozšíriť tak paletu nami videných možností k výberu o ďalšiu (nie novú, ale zabudnutú) alternatívu.

Aj o tomto je praktický kurz „Plán duše“ (pre viac info kliknite TU).

Pokračovať v čítaní 4. časti: „Optika videnia plánu duše

Zdieľajte článok s priateľmi:


Share This