V druhej časti série článkov na tému „Plán duše“ si posvietime na otázku: Čo je človek? Človek je neúplnou, v sústavnom vývoji sa nachádzajúcou podobou Zdroja. A jeho úplnosť spočíva práve v tejto neúplnosti. Niekto teraz možno zosmutnie 😉 Niekto druhý sa naopak poteší. Prečo to tak je? A čo si z toho môžeme pre náš život vziať? Usúďte sami…  

 

V predchádzajúcom článku („Dualita Zdroja“) som písala o tom, že Zdroj existuje v dvoch kondíciách – v kondícii večnosti mimo čas a priestor a v kondícii času a priestoru. Zdroj má samozrejme nespočetné množstvo podôb a kondícií, no pre priblíženie tematiky plánu (duše) sú podstatné tieto dve. V tomto článku nasleduje zopár slov o človeku a jeho pozícii v tomto celom.

Človek je oddelenosťou Zdroja.

Oddelenosť nie je nič iné než podoba, ktorú si Zdroj dal pre existenciu v priestore a čase. Kondícia Zdroja vo večnosti, na druhej stane duality, tam, kde nie je čas a priestor, je kondíciou, ktorú si my v časopriestore nedokážeme predstaviť, pretože ju naša myseľ nedokáže uchopiť. Naša myseľ totiž potrebuje konkrétnosť, podoby, tvary, rozmery. „Podoba“ Zdroja vo večnosti sa tomuto všetkému vymyká; vymyká sa akejkoľvek konkrétnosti, tvaru a forme.

V predošlom článku som uviedla prirovnanie večnosti k bodu, ktorý obsahuje všetko v úplnosti výsledku. Je to síce iba chabý pokus o vyjadrenie niečoho pre našu myseľ neuchopiteľného, no myslím, že to aspoň sčasti vyjadruje to, že kondícia večnosti je nezlučiteľná s existenciou v časopriestore. Večnosť ako bod nepozná rozmer, a teda nepozná priestor. Večnosť ako bod obsahuje všetko vo výsledku, v momente výsledku, a teda nepozná čas.

Zdroj v priestore a čase si teda musel“ dať inú podobu než to, čím je vo večnosti. V čase a priestore má podobu oddelenosti, čo v našom prípade (ktorý nás zaujíma najviac zo všetkého ;)) znamená: podobu človeka.

Oddelenosť v tomto kontexte neznamená (!) separáciu, odstrihnutie, odlúčenie. Oddelenosť nie je nič iné než podoba, teda niečo, čo má konkrétny tvar, vlastnosti, niečo, čo je odlíšiteľné od niečoho ďalšieho. Človek je oddelenosťou Zdroja v tom zmysle, že je jeho konkrétnou podobou, ktorú možno odlíšiť, „oddeliť“ od ďalších podôb Zdroja.

Oddelenosť tiež neznamená (!), že Zdroj sa rozdelil na viacero častí. Jeden bod, ktorým Zdroj v jeho úplnosti je, nemožno rozdeliť.

Zdroj vo večnosti a Zdroj v časopriestore sú teda dve podoby toho istého, ktoré existujú súbežne.

Je ťažké ich porovnávať, je ťažké ich dávať do (pre nás) „logických“ súvislostí typu „najskôr bolo jedno, potom to druhé“. Sú to dva rozdielne stavy, z ktorých však iba jeden dokážeme uchopiť – ten náš v čase a priestore, ten, ktorého prejavom sme my sami. A to nám, vďakabohu, aj stačí.

Byť oddelenosťou Zdroja v priestore a čase pre nás znamená byť človekom, ktorý má podstatu Zdroja (v potenciály) čakajúcu na rozvinutie v priestore a čase. Túto podstatu voláme duša.

Kým Zdroj vo večnosti je sebou v úplnosti výsledku, tak človek je jeho oddelenosťou (podobou) vo všetkých fázach, ktoré tomuto výsledku metaforicky predchádzajú.

Zdroj vo večnosti pozná výsledok v úplnosti, no keďže ním je a vždy aj bol, tak v tejto kondícii nemôže byť ničím iným. V tejto kondícii teda nemôže byť neúplnosťou, jej jednotlivými fázami a podobami. Zdroj v čase a priestore naopak spoznáva všetky fázy neúplnosti smerujúcej do výsledku, no nepozná samotný výsledok. Ten uvidí až na konci, keď sa tak rozhodne, no nie ako človek, ale už ako Zdroj sám 🙂

Zdroj vo svojej dualite (alebo jednote, podľa toho, ako sa na to pozeráme) obsahuje oboje – cestu k výsledku a výsledok samotný.

Cesta k výsledku sa môže odvíjať iba v časopriestore a odvíjať sa môže začať iba vtedy, ak existuje výsledok, do ktorého má dospieť. Dokonalý kruh, ktorý je tou povestnou jednotou Zdroja a paradoxom pre ľudskú myseľ zároveň. Čo to všetko znamená pre človeka?

Človek je v každom jednom momente jeho bytia Zdrojom. Je Zdrojom v jeho neúplnosti, vo „vývojových“ fázach pred samotným výsledkom, ktorý ustanovil Zdroj za oponou, vo večnosti a úplnosti seba. Toto je tiež úlohou človeka. Nikdy nebolo jeho úlohou byť úplnosťou, naháňať sa za ňou, chcieť ju za každú cenu dosiahnuť, keďže úplnosť v čase a priestore nemôže existovať v takej forme, ktorú by sme my mohli nazvať životom (iba ak by sa tak Zdroj sám rozhodol a zmenil pravidlá hry ;)).

Nech je preto človek akýkoľvek, nech má akékoľvek problémy, slabé miesta, nech je akokoľvek nedokonalý, stále je Zdrojom v kondícii nedokonalosti, neúplnosti a nikdy to nemalo byť ináč. Toto uvedomenie nám umožňuje pristúpiť k sebe ináč, menej prísne, uvoľnenejšie, láskavejšie.

Dokonalosť nikdy nebola úlohou človeka, Zdroja v jeho podobe pre časopriestor.

Človek je odrazom Zdroja v jeho neúplnosti, v tých jeho podobách, stavoch, nedostatkoch, ktoré sa sústavne menia, vyvíjajú a neoblomne smerujú do veľkého finále, ktoré sa pre človeka ešte len udeje, no ktoré sa vo večnosti už dávno stalo. Výsledok, do ktorého má náš časopriestor dospieť, je už daný. Ten bol už pred naším počiatkom „uvidený“ vo večnosti a bude uvidený aj nami na konci cesty v čase a priestore.

Všetko sa teda odvíja podľa (a zároveň do) výsledku uvideného večnosťou. No a ako som písala už aj v predchádzajúcom článku („Dualita Zdroja“): tam, kde existuje výsledok, existuje aj plán, ktorý má v časopriestore svoj počiatok a koniec. A kde je človek?

Človek sa nachádza medzi týmito dvoma bodmi – medzi počiatkom a koncom. Ako oddelenosť Zdroja, ktorá kráča cestou neúplnosti, časom a priestorom, do výsledku, z ktorého všetko vzišlo.

Každý človek, keďže je Zdrojom v podobe, ktorú si sám pre pohyb v časopriestore dal, je súčasťou plánu. Každý človek má ako oddelenosť Zdroja svoj vlastný plán, ktorý je súčasťou jedného veľkého plánu. Zvykneme to volať plán duše, plán nás ako oddeleností Zdroja, ktorý sám so sebou hrá jednu veľkú hru, ktorú my zasa voláme život.

Plán vzniká tam, kde vzniká aj výsledok, vo večnosti, úplnosti všetkých možností a ich výsledkov, v úplnosti zdrojov a poznania. Vzniká z lásky Zdroja k sebe samému v podobe človeka, ktorý si, ak chce po tejto ceste kráčať tým najpríjemnejším možným spôsobom, potrebuje v podobe človeka uvedomiť, že takýto plán existuje a že si ho vlastne „vymyslel“ on sám. No nie ako človek v neúplnosti, ale ako Zdroj v úplnosti seba – tam, kde končí čas a priestor, vo večnosti všetkého.

Úlohou človeka nie je tvoriť plán svojho života.

Ten už dávno existuje. Úlohou človeka je kráčať s týmto plánom, čo za každých okolností aj robí, pretože neexistuje nič, čo nie je v pláne 🙂 Človek si túto cestu môže iba uľahčiť alebo sťažiť, a to jeho výberom z možností, alternatív cesty k výsledku, celú šírku ktorých plán k výberu ponúka. Niektoré sú príjemnejšie, niektoré menej. No všetky vždy dospejú do toho istého bodu, do toho istého výsledku, ktorý bol na počiatku všetkého.

To, či plán plynie alebo nie, si nevyberáme. Plán plynie a nikto na tom nič nezmení. Čo si ale môžeme vybrať je to, či sa ho naučíme vnímať a rozlišovať možnosti, ktoré nám ponúka, aby náš výber mohol byť odrazom tej istej lásky k sebe samému, z ktorej celý plán pôvodne vzišiel.

Aj o tomto je praktický kurz „Plán duše“ (pre viac info kliknite TU).

Pokračovať v čítaní 3. časti: “Vlastná tvorba (života) a plán duše

Zdieľajte článok s priateľmi:


Share This