V tejto prvej časti série článkov na tému „Plán duše“ si predstavíme dualitu z trochu iného uhla pohľadu. Dualitu si bežne spájame s protikladmi, no pri všetkom tom delení na dobré a zlé, na svetlo a tmu, na mužské a ženské nám unikajú isté kľúčové súvislosti dôležité pre náš život a dianie v ňom. Uniká nám zásadná spojnica medzi dvoma prapôvodnými pólmi duality. A tú si vysvetlíme na príklade zaváraných uhoriek 🙂.

 

V mojej praxi často pozorujem, že veľa ľudí má predstavu o Zdroji ako o veličine, ktorá je od nich oddelená, ktorá je tam niekde ďaleko, v inom čase a priestore, v inej dimenzii. Je to tak a zároveň aj nie je. Zdroj sa inscenuje vo všetkom, a teda aj v dualite. Preto je aj tu, aj tam zároveň. Preto aj je, aj nie je tou veličinou, centrom všetkého, ktoré existuje oddelené od zvyšku, od nás. Z tohto pohľadu má Zdroj dve kondície, v ktorých existuje. Jedna je kondícia večnosti a druhá kondícia času a priestoru.

Vo večnosti je Zdroj vedomím v jeho úplnosti, mimo čas a priestor, mimo hmotu. čase a priestore je Zdroj obsiahnutý v jeho oddelenostiach pohybujúcich sa v čase a priestore.

Oddelenosťou Zdroja je napríklad človek. Má podstatu Zdroja (dušu) a má jeho aspekty, možnosti v potenciály, ktoré na ceste časom a priestorom rozvíja, objavuje, skrz ktoré si uvedomuje seba, to, kým naozaj je.

Zdroj v úplnosti seba mimo čas a priestor teda inscenuje seba v rôznych podobách v čase a priestore. Pretože iba čas a priestor ponúkajú možnosť prežívania v čase, ktoré my voláme život. Vo večnosti, úplnosti všetkého naopak žiaden prežitok neexistuje. Existujú tam iba výsledky všetkého diania, zámerov a plánov v ich úplnosti. Večnosť je ako jeden bod, ktorý obsahuje všetko v momente konečného výsledku.

Sú teda v zásade dve kondície Zdroja. Jedna sa pohybuje v čase a priestore a zažíva. Druhá jednoducho je. Je vo večnosti, bezčasovosti a bezpriestorovosti a je všetkým. Aj tým výsledkom, do ktorého všetko v priestore a čase speje.

No a tento výsledok je zároveň aj počiatkom diania v čase a priestore

To je dualita. Dualita Zdroja – dualita časopriestoru a večnosti, ktorá, v mojom vnímaní, predchádza akémukoľvek ďalšiemu deleniu na jedno a druhé a ktorá sugeruje predovšetkým koexistenciu, synergiu oboch.

My ľudia si Zdroj (Boha, vševediaceho tata nás všetkých, stred vesmíru alebo akékoľvek iné pomenovanie mu chceme dať) radi predstavujeme v jeho kondícii večnosti – v úplnosti poznania, možností, potenciálov, zdrojov, výsledkov dejových línií, podôb, zámerov, plánov, v ultimatívnej podobe všetkého.

No pri tom všetkom zabúdame, že Zdroj existuje ešte aj v tej druhej kondícii, v oddelenosti pohybujúcej sa v čase a priestore, vyvíjajúcej sa, konajúcej, prežívajúcej. Existuje v nás.

My sme tou druhou kondíciou Zdroja. Kondíciou jeho neúplnosti v čase a priestore, ktorá smeruje späť do úplnosti seba, do výsledku, ktorý je a vždy bol zároveň aj počiatkom. Zdroj preto netreba hľadať nikde tam, kde nie sme aj my. Sme Zdrojom v kondícii oddelenosti, v hmote, v podobe človeka, v našom čase a priestore. Máme jeho podstatu, jeho možnosti v potenciály. Niektoré z nich máme rozvinuté, niektoré ešte len objavujeme, s inými „bojujeme“, ďalším sa učíme a ešte len budeme učiť v ďalšom živote.

Náš život, jedno ľudské bytie, je iba jednou kapitolou na ceste časopriestorom od počiatku do konca, do výsledku, z ktorého sa všetko začalo odvíjať, aby to dospelo opäť iba do seba samého a kruh sa uzavrel.

Pre jednoduchosť pochopenia si to môžeme vysvetliť na svetskom príklade zaváranín 🙂 Každý z nás nejaké doma má alebo ich minimálne pozná. Zoberme si napríklad také uhorky.

Fľaša zaváraných uhoriek je výsledkom, ktorému predchádzalo nejaké dianie v čase a priestore.

Niekto ich niekde zasadil, vypestoval, pravidelne chodil polievať, staral sa o ne, čakal, kým vyrastú, zozbieral, poumýval, spracoval, zavaril. Toto všetko sa muselo udiať na to, aby bol výsledok zrealizovaný a zažitý v našom časopriestore – aby existovala hotová zaváranina na poličke v našom domove. Hotová zaváranina je z nášho pohľadu teda výsledkom niečoho (krokov, aktivít), čo jej predchádzalo. Niečoho, čo sa odvíjalo v čase a priestore, čo bolo zažité.

Lenže to, čo sa odvíjalo v čase a priestore a vo výsledku viedlo k zaváranine, sa stalo už predtým vo večnosti, v úplnosti Zdroja a jeho plánu.

Zdroj v kondícii večnosti, v kondícii vedomia, si túto metaforickú zaváraninu predstavil. „Uvidel“ ju ako výsledok, ako hotovú vec v jej úplnosti. Tým, že takáto projekcia výsledku vznikla, vznikol zároveň aj plán obsahujúci všetky informácie a zdroje k jeho naplneniu. Vzniklo niečo ako „projekt zaváranina“, ktorý bol posunutý za „oponu“ večnosti, do času a priestoru k rozbaleniu do prežitku, k realizácii v čase a priestore. Zdroj vo večnosti tento „projekt“ teda pridelil samému sebe na druhej strane duality, čiže sebe v kondícii oddelenosti, sebe v podobe človeka. No a tento začal zavárať 🙂

Príklad so zaváraninami sa možno na prvý pohľad zdá málo majestátny vzhľadom na tematiku, ale jednoducho ilustruje princíp duality podstatný pre naše pochopenie fungovania všetkého, vrátane nášho ľudského bytia.

Život človeka je totiž takouto metaforickou zaváraninou. Jeden život ako aj ich suma v linearite času.

Každý z nás je jednou oddelenosťou Zdroja v čase a priestore, ktorá je nerozdeliteľne spojená so sebou – Zdrojom v úplnosti, večnosti, mimo čas a priestor. Každý z nás má svoj „zavárací projekt“, plán svojej duše, ktorý vymyslel Zdroj na druhej strane duality, vo večnosti, k jeho naplneniu v prežitku, v čase a priestore. Tento Zdroj, ktorý to takpovediac vymyslel alebo, lepšie povedané, uvidel vo výsledku, sme my sami len v inej kondícii, v inom statuse, ktorý je pre nás len ťažko predstaviteľný, pretože sme kotvení v čase a priestore, v hmote, jednoducho v štruktúrach, ktoré nás definujú ako človeka, ako oddelenosť samého seba – Zdroja.

Čo z toho vyplýva pre naše uvedomenie? Vyplýva z toho nasledovné:

Neexistujú žiadne nepodarky 🙂

Nepodarky nemôžu existovať, pretože všetko, čo sa deje tu v čase a priestore, sa odvíja z úplnosti výsledku. Z projekcie výsledku, hotovej veci, ktorá bola na počiatku všetkého.

Zdroj v kondícii večnosti „vidí“ výsledok, a tým, že ho uvidí, vzniká v tom istom momente aj plán, ako tento výsledok zrealizovať, vo všetkých možnostiach, alternatívach, kombináciách a so všetkými k tomu potrebnými zdrojmi. Najskôr je výsledok (ako potenciál), ktorý sa rozbalí do času a priestoru, do prežitku, do krokov k jeho naplneniu, ktoré človek robí v čase, aby na konci ten výsledok, z ktorého to celé začalo, uvidel aj on. Ako Zdroj sám, no v inej kondícii seba, v kondícii oddelenosti seba – človeka v čase a priestore.

Aj keď žiadne nepodarky neexistujú a všetko dospeje do výsledku, ktorý bol „uvidený“ večnosťou, tak predsa len je pre náš prežitok v kondícii človeka nápomocné, ak dokážeme rozlíšiť, aký „zavárací projekt“ sme si sami pridelili ako Zdroj na druhej strane duality, vo večnosti, úplnosti mimo čas a priestor. Ak dokážeme aspoň trochu vnímať ten náš plán.

Aj o tomto je praktický kurz „Plán duše“ (pre viac info kliknite TU).

Pokračovať v čítaní 2. časti: „Človek ako oddelenosť Zdroja

Zdieľajte článok s priateľmi:


Share This