Preboha, ako sa to vyjadrujem? No, pravdivo. Každý z nás si vytvára svoje vlastné masky. Veselo sa pod nimi skrývame, tak ich poďme trochu preskúmať. Ako súvisia masky s kvalitou nášho bytia? Prečo ich častokrát nevieme odložiť, keď nám začnú škodiť? Kto vlastne sme? A ako je to s tým šašom?

Námet na dnešný článok mi tentokrát prihrala udalosť vcelku svetská z minulého týždňa – nečakaný odchod hudobnej legendy Princa do večných lovíšť. (Ja viem, moja „branža“ je skôr spájaná s nežným cinkaním anjelskej harfy než s extatickým skuvíňaním elektrickej gitary, ale to ešte nič neznamená :))

Pri všetkom rešpekte voči jeho tvorivému géniovi tu ale dnes samozrejme nechcem písať o Princovi, ale o niečom inom.

O téme, ktorá nie je iba neodmysliteľnou súčasťou ligotavého sveta šoubiznisu, ale ktorá sa týka nás všetkých.

MASKY.

Je tiež pravda, že sa v mojej praxi s touto témou stretávam príliš často na to, aby som o nej nenapísala. Masky totiž figurujú všade tam, kde sa cítime nespokojní, zastagnovaní, unavení alebo natoľko stratení, že navštívime napríklad moju maličkosť s prosbou o radu.

Od toho, nakoľko nás naše masky majú v hrsti, závisí aj kvalita nášho bytia.

VŠETCI si takéto nánosy, ktoré zakrývajú našu skutočnú identitu, v priebehu života vytvárame. Hovoríme tu samozrejme o tých metaforických maskách, ktoré môžu mať podobu (pre nás ako individuálnu bytosť) neprirodzených vzorcov správania alebo myslenia, presvedčení, umelo kultivovaných charakterových vlastností a podobne.

V drvivej väčšine prípadov masky plnia jednu základnú funkciu – pomáhajú nám prežiť. Vedome alebo intuitívne takto zakrývame naše nedostatky, slabé a zraniteľné miesta. Chránime sa.

Masky nám poskytujú ilúziu nedotknuteľnosti a bezpečia.

Človek si masky začína vytvárať už v detstve. Ako deti sa chceme zapáčiť našim rodičom, naplniť ich očakávania a tak si pod vplyvom okolností začíname osvojovať kadejaké „divné“ vzorce.

Začíname sa napríklad učiť potláčať emócie a strúhať naoko nezaujatú, falošne vyrovnanú, ale spoločensky oveľa prijateľnejšiu kamennú tvár. Začíname robiť veci, ktoré nás v skutočnosti nebavia, a naháňať sa za cieľmi, ktoré s nami v skutočnosti neladia…

Všetci nás za to náležite chvália a obdivujú a my sa v tom spokojne chrochníme. Masky, alebo lepšie povedané ich súhrn, potom ešte aj frajersky nazývame „imidž“. Pokiaľ fungujú v náš prospech, tak (väčšinou) nepociťujeme žiadnu potrebu sa nad tým celým nejako extra zamýšľať. Namiesto toho ich živíme ďalej.

Človek je tvor veľmi kreatívny. Takýchto masiek si dokážeme navyrábať veľa. V priebehu života sa mení iba naša motivácia. V dospelom veku nám už prednostne nejde o pochvalu a prijatie zo strany rodičov, už sa chceme zapáčiť iným. Niekam patriť. Alebo zapadnúť. Žiť a robiť to, čo robia aj všetci ostatní „normálni“ ľudia. Alebo naopak, chceme vyčnievať z davu. Aj nasilu. Aj keď to nie sme my.

Masky sú falošné nánosy, ktoré zakrývajú našu skutočnú podstatu a blokujú náš potenciál.

Teraz sa na to pozrime z pohľadu duše. Duša má svoj (obrovský) potenciál, ktorý sa snaží prejaviť skrz ľudské bytie. Výraz „snaží sa“ som použila zámerne – my jej do toho tou našou ľudskou „činorodosťou“ totiž častokrát fušujeme. Napríklad našimi kreáciami v podobe masiek.

Masky síce slúžia nášmu egu, ale z našej duše robia tragického šaša.

Dusa_saso2Duša chce vo svojej pravej/skutočnej podobe realizovať svoj potenciál a my ju brzdíme tým, že ju obliekame do častokrát groteskných šiat (no schválne, skúste ísť zajtra do roboty v klaunovských topánkach) a tlačíme niekam, kde nechce byť.

Nenaplnená túžba po sebarealizácii sa s ňou vlečie ďalej.

Čo by nám na to asi povedala? Možno niečo ako na obrázku vpravo.

(O duši a jej potenciále píšem v ďalšom z mojich článkov: O potenciále duše I.)

S maskami môže byť aj zábava, pokiaľ máme prehľad o tom, čo je maska a čo sme my. Pokiaľ to máme pod kontrolou.

Problematické to začína byť vtedy, keď nás tie naše masky pohltia.

Takto pohltení sa stále viac a viac vzďaľujeme od našej skutočnej podstaty a to sa v našom živote prejavuje nespokojnosťou, nevyrovnanosťou, frustráciou. Veci sa začínajú kaziť, naša situácia začína byť neprehľadná, stretávame sa s problémami.

Pod tlakom okolností pomaly začíname prichádzať na to, čo všetko z toho, čo robíme, je v skutočnosti pre nás neprirodzené, čo nám dokonca škodí, čo nie sme my. Začíname ich postupne vidieť – tie naše masky. V hlave nám víri otázka:

Kto vlastne som? 

Zlaté pravidlo, ktoré sa mi potvrdilo v praxi: Keď si túto otázku kladieme, tak si na ňu aj tak nedokážeme odpovedať. 🙂 Nech sa akokoľvek snažíme. Takže si rovno môžeme dať pohov.

V danom momente to ale ani nie je dôležité. Alebo nevyhnutné pre naše ďalšie kroky.

K odpovedi sa môžeme dopracovať až vtedy, keď sa zbavíme našich masiek a odkryjeme to, čo je pod nimi. A ako pri všetkých podstatných veciach v živote, začať treba u seba, vo svojom vnútri. A to môžeme okamžite.

Ale ľudia by neboli ľudia, keby z jednoduchej veci nespravili vec komplikovanú. 🙂

Vieme presne, kde niečo hráme, no napriek tomu nám častokrát padne ťažko tieto naše masky odložiť. Cítime, že niečo s nami neladí, no aj tak to urobíme. Prečo? Prečo je pre nás tak obtiažne vystúpiť z nejakej pre nás v skutočnosti neprirodzenej roly, ktorú sme si pedantne pestovali a precvičovali, až kým nás nepohltila?

Je to o sile zvyku? Možno aj. Ale v prvom rade je to o strachu.

O strachu, že keď zložíme naše masky, tak sa budú diať zlé veci.

Takto sformulované to možno znie dramaticky, ale ľudská myseľ dokáže navymýšľať neskutočné veci (ja to niekedy počúvam so zatajeným dychom). Aké „katastrofy“ sa idú diať, keď ja začnem byť autentický… Ako sa všetko ide zrútiť, keď zlikvidujem nejakú masku a vykročím v ústrety mojej prirodzenosti… Ako ma rodinní príslušníci, partner, kolegovia zavrhnú, keď zrazu začnem byť sám sebou…

Ale ako môže byť niečo, čo je pre nás prirodzené, pre nás zlé?

Nedáva to logiku. No pozorujem, že naše vnímanie masiek býva prehnané. Zvykneme im pripisovať význam, ktorý v skutočnosti nemajú. V kontexte širších súvislostí totálne preceňujeme ich dôležitosť.

Sme niekedy až chorobne pripútaní k predstave ochrany, ktorú nám poskytujú. Ochranu pred negatívnymi reakciami okolia, odmietnutím a ďalšími pre človeka potenciálne bolestivými vecami. Iste, masky nás svojím spôsobom chránia, ale akú cenu za to platíme? Na to nech si každý odpovie sám, keď najbližšie začuje slabé štrngotanie zvočekov na šašovskej čiapke jeho duše.

colorful Venetian masquerade mask. selective focus. vintage filteredKaždé rozhodnutie a každý krok, ktorý podnikneme za cieľom zahodiť masku a vrátiť sa späť k nášmu skutočnému JA (keď sme sa od neho z akýchkoľvek dôvodov a v akejkoľvek oblasti nášho života vzdialili), môže byť v konečnom dôsledku pre nás iba DOBRÝ.

Áno, možno to prechodne rozbúri hladinu a niekoľko vecí sa naozaj zrúti, ale ináč to byť ani nemôže. Keď chceme postaviť niečo nové, musíme logicky najskôr zbúrať to staré. Zmena je proces, ktorý si vyžaduje svoj čas. Všetko sa nakoniec utrasie.

A bude to dobré.

Na záver sa ešte krátko vrátim k šoubiznisu. Šoubiznis je, okrem iného, aj poučná vec ;). Je plný (bezpochyby trochu predimenzovaných) príkladov toho, ako jednoducho sa masky môžu vymknúť spod kontroly. Ako nenápadne sa hranica medzi maskou a skutočnosťou začína rozmazávať, až kým sa úplne nestratí. Ako rýchlo môžu masky človeka pohltiť.

Príklad zo sveta hudby: David Bowie, ktorý sa so svojou maskou – svojím (javiskovým) druhým ja menom Ziggy Stardust – istého času pohyboval na hrane nepríčetnosti. Alebo Michael Jackson, ktorý na svoju masku podivína nakoniec tvrdo doplatil…

Možno si teraz poviete: „Ach, tí excentrickí umelci!“ O to nejde. Ide o princíp. Za maskami sú totiž vždy ľudia, ktorí sa pre ne rozhodli. Masky komerčne úspešných chlapcov a dievčat sú možno iba o čosi vyčačkanejšie a výstrednejšie než tie naše. Ale princíp je ten istý.

Oproti velikánom šoubiznisu máme my – „bežní“ ľudia – ale jednu veľkú výhodu: nečumí na nás celý svet.

Byť verný svojmu skutočnému ja, ktorého súčasťou bezpochyby sú aj nejaké slabé alebo zraniteľné miesta, a to pod prísnym dohľadom nie desiatok ale miliónov ľudí, je z psychologického hľadiska určite o čosi náročnejšie než to pohodové „intímčo“, ktoré v našich životoch máme my :).

Nenechajme sa pohltiť našimi maskami. Prestaňme sa vyhovárať a lipnúť na ilúziách.

Odvážme sa „demaskovať“. Naša duša nám za to poďakuje.

Zdieľajte článok s priateľmi:


Share This